Vladimír Bárta ukazuje, že o výslednej fotografii sa často rozhoduje dávno pred stlačením spúšte. Pri obálke knihy Tatry a Spiš hľadal konkrétny vzťah stavby, zelene a zasneženého pohoria. Jeho dráha fotografa, publicistu a vydavateľa umožňuje sledovať, ako knižný zámer mení výber miesta, termínu aj toho, čo musí záber povedať.
Tento profil sa venuje Vladimírovi Bártovi staršiemu, narodenému v roku 1939. V mnohých publikáciách spolupracoval so synom Vladimírom Bartom. Pri čítaní ich kníh preto treba rozlišovať spoločné autorstvo publikácie a autorstvo jednotlivej snímky.
Od publicistiky k vydavateľstvu
Bárta sa narodil 20. marca 1939 v Banskej Štiavnici. Slovenské literárne centrum uvádza štúdium na tamojšej Strednej priemyselnej škole chemickej a neskôr na Vysokej škole poľnohospodárskej. Knižne debutoval v roku 1973 ako spoluautor publikácie Stredoslovenský kraj. V roku 1990 založil vydavateľstvo AB ARTpress zamerané na obrazové knihy.
Pred vydavateľskou prácou pôsobil aj v rozhlasovom Rádiovíkende. V rozhovore pre Knižnú revue porovnával terénnu prácu s mikrofónom a fotografickou výbavou; za podstatnú považoval osobnú prítomnosť pri motíve a čas potrebný na jeho zachytenie. Dôležitý je tu spoločný základ oboch profesií: informáciu aj obraz treba priniesť z konkrétnej situácie.
Jeho výberová knižná tvorba v Literárnom centre zahŕňa regióny, mestá, lesy, národné parky i pamiatky. Táto tematická šírka vysvetľuje, prečo je užitočné pozerať sa na Bártu aj ako na autora celkov. Kniha o území musí čitateľovi sprostredkovať viac než jedno vydarené svetlo nad jedným kopcom.
Tatry a Spiš: záber na šiesty pokus
V rozhovore Lýdie Čelkovej Obraz namiesto slova Bárta opisuje prípravu obálky Tatry a Spiš: chcel kežmarský červený kostol pred Tatrami, ešte zelené stromy a už zasnežené hory. Potrebná kombinácia sa mu podľa vlastných slov podarila až na šiesty pokus. Rozhovor pôvodne vyšiel 24. júna 1998; dátum 2019 na webe patrí neskoršiemu zverejneniu v internetovom archíve.
Na zobrazenej obálke vydania s ISBN 80-88817-06-4 vidno kostol v spodnej časti, zeleň okolo neho a zasnežený horský masív za stavbou. Sivšia obloha ponecháva miesto červenému názvu knihy. Farebná architektúra a svetlé hory tak nesú dve témy uvedené v názve; text nemusí divákovi vysvetľovať, prečo sú na obálke spolu.
Podstatná lekcia sa dá pomenovať presnejšie než slovom trpezlivosť. Fotograf mal viacero podmienok, ktoré museli nastať súčasne. Samotný sneh by nestačil, rovnako ani samotná zeleň. Návrat k miestu tu nie je opakovaním rovnakého výletu bez plánu: overuje, či už vznikol vzťah, ktorý kniha potrebuje.
Pri vlastnom zábere si preto oddeľte stálu a premenlivú časť zadania. Poloha budovy voči pohoriu sa počas týždňa zásadne nezmení. Viditeľnosť vzdialeného hrebeňa, lístie či sneh sa meniť môžu. Keď viete, ktorá podmienka chýba, máte aj dôvod, kedy sa vrátiť. Z Bártovho rozprávania však nevyplýva univerzálny mesiac alebo konkrétne ohnisko použiteľné pri každom podobnom motíve.
Slovenská republika: fotografia a grafická úprava
Ďalší užitočný doklad poskytuje katalóg BIBIANY Najkrajšie knihy Slovenska 1996, strana 28. Pri knihe Slovenská republika uvádza Vladimíra Bartu, Vladimíra Bartu mladšieho a Fedora Mikoviča. Fotografické autorstvo pripisuje obom Bartovcom, grafickú úpravu Petrovi Ďuríkovi. Doklad tak oddeľuje roly, ktoré pri pohľade na hotovú obálku ľahko splývajú.
V čiernobielej reprodukcii obálky je kostol na vrchole kopca pomerne nízko. Nad ním zostáva rozsiahla obloha s výrazným názvom; tmavší svah dole nesie mená autorov. Stavba je rozpoznateľným bodom, no nezaberá väčšinu plochy. Obálka pracuje aj s priestorom okolo nej.
To je dôležité pri posudzovaní fotografie určenej na tlač. Záber, ktorý na obrazovke pôsobí zbytočne voľne, môže ponechať miesto názvu knihy. Naopak, dokonale tesný výrez môže byť nevhodný, ak sa pri vložení textu musí prekryť hlavný motív. V tomto prípade hodnotíme konkrétne viditeľné rozvrhnutie obálky; z katalógovej reprodukcie nemožno zistiť, ako presne vyzeral pôvodný neorezaný záber ani kto navrhol každé čiastkové rozhodnutie.
Hory, ktoré majú aj textový príbeh
Publikácia Slovenské hory. Hory, moje hory – The Mountains, My Mountains z roku 2007 predstavuje inú väzbu obrazu a knihy. Dobová recenzia Veroniky Čížikovej v Knižnej revue opisuje trinásť slovenských pohorí, viac než stovku fotografií a šestnásť lyrických príbehov z autorových horských potuliek. Texty sú aj v angličtine.
Takéto spojenie otvára inú možnosť než katalóg lokalít. Fotografia ukáže viditeľný stav krajiny, zatiaľ čo text môže niesť spomienku, priebeh cesty alebo stretnutie. Jedna zložka nemusí opisovať druhú. Pri čítaní si preto skúste položiť otázku, čo sa dozviete až z textu a čo by po jeho odstránení zostalo iba vizuálnym dojmom.
Presný popis miesta a osobná výpoveď plnia odlišné úlohy. Názov pohoria pomáha orientácii; spomienka vysvetľuje, prečo má situácia pre autora význam. Keď fotograf pripravuje vlastnú knihu, potrebuje si ujasniť, ktorá z týchto vrstiev nesie jej hlavný zmysel. Ani dlhý text sám osebe nedodá fotografii chýbajúci obsah.
Čo z toho preniesť do vlastného fotografovania
Skúste malé vlastné zadanie: titulná fotografia krátkej knihy o jednom kopci vo vašom okolí. Nepotrebujete napodobniť žiadnu z Bártových obálok. Potrebujete rozhodnúť, čo bude čitateľ o kopci vedieť ešte pred otvorením knihy.
- Pomenujte vzťah. Napríklad kopec nad dedinou, kopec nad vodou alebo les prechádzajúci do otvorenej lúky. Jedna zreteľná väzba usmerní stanovisko lepšie než všeobecné zadanie „pekná krajina“.
- Určte dve podmienky. Môže ísť o svetlo na svahu a čitateľný tvar hrebeňa. Zapíšte, čo pri prvej návšteve fungovalo a čo chýbalo. Neúspešný pokus vám potom prinesie informáciu pre ďalší termín.
- Overte miesto pre názov. Zhotovte variant s väčšou rezervou a porovnajte ho s tesnejším výrezom. Doma vložte jednoduchý skúšobný titulok, aby ste rozhodovali podľa skutočného použitia.
Tento návrh je redakčné cvičenie, nie rekonštrukcia Bártovho pracovného postupu. Pri zmene formátu pomôže vysvetlenie pomeru strán a straty obrazu pri oreze. Na širšiu tradíciu obrazových publikácií nadväzuje aj náš profil Eugena Lazišťana.
Ako čítať spoločné autorstvo
Pri hľadaní Bártových kníh nestačí skrátené meno v obchode. Katalóg Slovenskej lesníckej a drevárskej knižnice pri TU vo Zvolene pri Tatry a Spiš uvádza mladšieho i staršieho Vladimíra Bartu a Ernesta Rusnáka. Konkrétnu fotografiu preto pripisujte podľa jej popisu alebo tiráže; spoločný titul automaticky neurčuje autora každého záberu.
Pri Bártovi staršom zostáva silnou témou zámer predchádzajúci fotografovaniu. Príklad kežmarského kostola ukazuje, ako sa z všeobecnej návštevy miesta stane hľadanie konkrétneho obrazu. Hotová kniha potom preverí, či snímka obstojí spolu s názvom, textom a ďalšími autormi. Práve spojenie terénneho rozhodovania a konečného použitia robí jeho prácu podnetnou aj pre človeka, ktorý zatiaľ pripravuje iba malú vlastnú publikáciu.