Jozef Dovičin pracuje s krajinou aj ako s dejom. Na jeho fotografii Veľkej Javoriny môžeme skúmať rozloženie svetla v jednom obraze, pri časozbernom filme jeho premenu a pri zloženej fotografii búrky udalosti z viacerých chvíľ. Tieto tri spôsoby práce s časom pomáhajú pochopiť jeho tvorbu presnejšie než samotné označenie fotografa pekných výhľadov.
Fotograf, ktorý sa vracia ku krajine
V rozhovore s Monikou Vengrínovou z 29. decembra 2014 sa Dovičin predstavoval ako amatérsky fotograf a dokumentarista. Fotografiu, nakrúcanie aj strih sa podľa vlastných slov učil sám, okrem iného z videonávodov. Vtedy uvádzal približne desať rokov fotografovania a tri roky tvorby videí. Sú to údaje z dobového rozhovoru, ktoré opisujú konkrétnu etapu jeho práce.
Medzi obľúbené miesta zaradil Veľkú Javorinu v Bielych Karpatoch. Spomínal aj desať hodín čakania na Prednom Solisku rozdelených do dvoch dní. Vysvetľoval, že pri výpravách venovaných časozberu vznikali fotografie aj ako sprievodný výsledok. Pohľad na krajinu teda nemusel byť konečným cieľom výpravy: mohol byť súčasťou dlhšieho pozorovania.
Pre čitateľa je užitočné sledovať práve vzťah medzi samostatným záberom a sériou. Výrazný okamih môže fungovať ako fotografia, ale nemusí sám vysvetliť, odkiaľ prišla hmla alebo ako sa menilo svetlo. A naopak, zaujímavá premena nemusí mať jedinú snímku, ktorá ju dokáže zastúpiť.
Veľká Javorina: čím drží obraz pokope
Konkrétnym východiskom je autorov široký záber Veľkej Javoriny z 3. januára 2013 v galérii Hiking.sk. V popise ho spája s ranným východom slnka a spomína aj časozber. Galéria tak dokladá spojenie oboch foriem už pri tomto skoršom motíve.
Na celom panoramatickom obraze vidno zasneženú pláň, tmavší oblý kopec naľavo a menší zasnežený ker približne v strednej časti. Nad vzdialenými horizontmi leží žltooranžový pás, vyššie výrazné červené oblaky a modrejší okraj oblohy. Krajina má niekoľko hĺbkových vrstiev, hoci sa v nej nenachádza monumentálna stavba ani dominantný ostrý štít.
Pri pohľade na kompozíciu funguje ker ako blízky orientačný bod a tmavší kopec vyvažuje svetlejšiu vzdialenú krajinu. Oblaky vypĺňajú šírku záberu, no sneh ponecháva obrazu pokojnejšiu základňu. To je čítanie viditeľnej reprodukcie; neodvodzujeme z nej presný postup farebných úprav ani počet zdrojových záberov.
Pri vlastnej fotografii podobného typu skúste zakryť spodnú časť obrazu a potom ju znovu odkryť. Ak bez nej zostane iba efektná obloha, zistíte, čo do fotografie prináša zem: mierku, vzdialenosť a miesto, z ktorého sa pozeráme. Tento jednoduchý postup pomáha rozhodnúť, koľko popredia má zmysel ponechať.
Zimná Malá Fatra a časozberný film
Vlastná kampaň na film Zimné krásy Malej Fatry z Terchovej ukazuje rozsah Dovičinovej práce so sekvenciami. V roku 2017 opisoval približne dvadsaťminútový dokument a okolo 40-tisíc fotografií použitých na časozbery. Tieto čísla pochádzajú z autorovho predstavenia projektu; neznamenajú jednu neprerušenú sériu ani rovnaké rozostupy medzi všetkými snímkami.
Nešlo pritom o projekt bez predchádzajúcej podoby. Kampaň uvádza festivalové uvedenia staršej verzie v roku 2016 a zámer film doplniť o nové nočné zábery. V aktualizácii z 25. apríla 2017 autor oznámil dokončenie. Rozlišujeme teda skoršie uvedenie, prepracovanie a následnú správu o hotovom filme.
Pri časozbere sa jednotlivé fotografie premietajú za sebou. Divák sleduje zmenu v čase, nie všetky snímky naraz. Kompozícia preto musí fungovať aj v priebehu deja: mrak môže najprv vstupovať do obrazu a až neskôr prekryť horu. Pri výbere jedinej fotografie by sme možno uprednostnili celkom inú chvíľu než pri zostavovaní sekvencie.
Veľký počet súborov zároveň kladie nároky na ich poradie a uchovanie. Ak si chcete podobnú prácu vyskúšať, pomôže systém názvov, priečinkov a metadát. Oddelenie pôvodných snímok od upravených výstupov umožní vrátiť sa k výberu bez straty zdrojovej série.
Štrnásť fotografií nad Dolným Srním
Iný vzťah k času má obraz búrky, ktorý sprevádza rozhovor Karola Chrena s Dovičinom z 15. júla 2024 na TNLive. Autor vysvetľuje, že fotografiu nad Dolným Srním zložil zo štrnástich snímok zachytených počas desiatich minút. Údaj je podstatný pre to, čo o obrázku môžeme tvrdiť.
Vo veľkom úvodnom obraze článku tvorí krajina len nízky pás. Nad ňou sa rozprestierajú modrozelené a fialovoružové oblaky s viacerými svetlými vetvami bleskov. Vodorovné pásy polí poskytujú pevnú základňu, zatiaľ čo svetelné línie vedú pohľad rôznymi smermi. Hustota týchto línií vytvára dojem nahromadenej energie.
Práve tu vysvetlenie autora mení čítanie fotografie: obraz zhromažďuje udalosti z určitého úseku času. Nie je dokladom štrnástich súčasných bleskov ani jedinej desaťminútovej expozície. Informácia o skladaní neuberá kompozícii účinok; umožňuje ju posudzovať podľa postupu, ktorým skutočne vznikla.
Čo vlastne divák vidí
Pri porovnávaní takýchto obrazov pomáha rozlíšiť tri možnosti. Pozerám sa na samostatnú fotografiu, na obrazy nasledujúce za sebou alebo na jeden výsledok zostavený z viacerých časových okamihov? Až potom má zmysel hodnotiť, ako autor pracuje s dejom.
- Samostatná fotografia: hľadáme vzťahy v jednej výslednej ploche. Bez opisu postupu však nemožno automaticky predpokladať, že vznikla jedinou expozíciou.
- Časozber: sledujeme poradie a premenu. Výsledok závisí aj od výberu snímok a spôsobu ich prehrávania.
- Zložený obraz: viaceré zaznamenané momenty sa môžu stretnúť v jednej ploche. Popis má objasniť podstatné skladanie, najmä keď by divák inak usudzoval na súčasnosť udalostí.
Označenie spracovania nie je len technická drobnosť pre fotografov. Ovplyvňuje význam obrazu aj pre človeka, ktorý nepozná editor ani nastavenia fotoaparátu. Rozdiel medzi „v jednom okamihu“ a „počas desiatich minút“ je súčasťou príbehu fotografie.
Vlastné cvičenie s plynutím času
Na vyskúšanie tejto myšlienky stačí pokojná krajina za bežného počasia a bezpečne dostupné stanovisko. Vyberte si nehybný prvok, napríklad strom alebo vzdialenú stavbu, a premenlivý prvok: mraky či tieň na svahu. Počas krátkeho pozorovania zachovajte záber a urobte niekoľko fotografií s časovým odstupom.
Potom vytvorte dva výbery: jednu najsilnejšiu fotografiu a tri zábery ukazujúce priebeh. Pri každom napíšte jedinú vetu, čo sa z neho divák dozvie. Ak obe vety hovoria to isté, séria zatiaľ neprináša dosť novej informácie. Ak z troch záberov pochopíme príchod tieňa, zatiaľ čo samostatný obraz stojí na vyvážení svetla a tmy, každá forma už plní vlastnú úlohu.
Pri jasnej oblohe sledujte aj histogram a kresbu vo svetlách. Najprv však určite, čo chcete zaznamenať. Dovičinove doložené práce dávajú dobrý podnet práve k tomuto rozhodnutiu: či má fotografia uchovať podobu krajiny, ukázať jej premenu alebo spojiť udalosti z dlhšieho pozorovania.